Fantázia
Bývame
pri neďalekom lese, do ktorého som nikdy nechodila, lebo mama mi to zakázala.
Asi sa o mňa bála. Dodnes som nepochopila, prečo ma strašila, že sú tam
strašidlá.
Som
už veľká a na strašidlá neverím. Ten les vyzeral celkom normálne. Stromy,
tráva, zvieratká... Cez oblok som často sledovala zeleň, počúvala spev vtákov
a vždy ma zaujala vôňa borovíc. Tá mi pripomínala Vianoce.
„
Dnes sa netúlaj po vonku! Kričala na mňa mama z kuchyne, keď odchádzala do
práce.
„
Je mi to veľmi ľúto, ale dnes idem na služobnú cestu a vrátim sa neskoro. Vieš,
že ocko je v zahraničí a tak sa musíš postarať o seba sama.
Rozumieš?“
„
Jéj, samé rozkazy a príkazy, “ zamrmlala som si tak, aby tomu mama
nerozumela.
Aby
sa mamička nerozčúlila, zakričala som z izby: „ Mami, veď vieš, že sa
môžeš na mňa spoľahnúť!“ A spokojne som si vydýchla.
Lenže
pokušenie bolo čoraz väčšie ako sľub. Dnes budem mať príležitosť obzrieť si
les.
Zo
školy som bežala ako pretekársky kôň, aby som mala čo najviac času na moje
potulky po zakázanom lese.
Ten
bol úžasný, voňavý a neuveriteľne zaujímavý. Kráčala som po chodníčku, pobehovala
za motýlikmi, túžila som pohladkať srnčeka, ktorý sa mi zjavil spoza stromu.
„
No, čo je na tom hrozné!“ zakričala som si len tak pre seba a bola som
rada, že som sa sem vybrala. Mamička si stále myslí, že som decko. Malá
a hlúpa. Nechce pochopiť, že ja som už veľká.
„
Br, aká zima,“ preblesklo mi hlavou. Rada by som sa obliekla, ale nezobrala som
si sveter. Celkom som naň zabudla. Lenže trocha zimy vydržím, aj tak sa už
vrátim domov, lebo sa zvečerieva. Sledovala som slniečko ako zapadá, spievala
som mu pesničku na dobrú noc.
„
Tak a môžem ísť domov!“
Snažila
som sa vrátiť späť, ale všetky cestičky mi pripadali rovnaké. Pobehla som
najprv doprava, potom doľava...
Bola
úplná tma a ja som vedela, že som tu stratená. Nikdy mi nebolo viac do
plaču. Cítila som riadnu zimu, veľmi som sa bála a každý šuchot mi
pripadal strašne strašidelný.
„
Strašidlo?“ bilo mi srdce a takmer som nedýchala.
„
Ha-haló, je tu niekto? “ spýtala som sa a priznám sa, že som ani netúžila,
aby sa mi niekto ozval. Bolo ticho, iba sem-tam som začula akési desivé škreky.
„
Nie!!“ skríkla som, keď pri mne čosi zahučalo. Bola to sova a pre mňa bola
tá najstrašidelnejšia obluda na svete.
„
Sova, sova,“ nesmelo som sa jej prihovárala, „ kam mám ísť.“
Asi
mi úplne preskočilo! Ako mi môže sova niečo povedať. Sama som tomu neverila,
ale čakala som odpoveď. Skúmavo som na ňu pozerala, ale odpovede som sa
nedočkala. Rozbehla som sa lesom a rozplakala som sa. V diaľke som
zazrela akési svetielka. Takmer som si ich neuvedomovala. Spozornela som, keď
som začula nahnevaný, ale ten najpríjemnejší hlások mojej milovanej mamičky.