Neuveriteľný príbeh
16. 4. 2008
Jedného dňa sme sa s rodičmi vybrali k babke. Cestou sme si spievali, ako keby sme boli z Marsu alebo tak, no proste to bolo strašne trápne. Ale čo človek neurobí pre svoju rodinu!?
Keď sme konečne dorazili, babička nás vítala s otvorenou náručou. Veľmi sme sa so sestrou tešili. Babička napiekla koláčiky a večer sme si sadli k televízii. Spomínali sme na zosnulých členov našej rodiny, ale aj na tých, ktorí sú ešte medzi nami, ale sme ich už dlho nevideli.
My so sestrou sme si museli už ísť ľahnúť spať. Keďže sme nemohli zaspať, rozprávala som sestre jeden príbeh o našej už bohužiaľ zosnulej príbuznej, ktorú sestra nepoznala. Sestru to zaujímalo, pretože sa volala rovnako ako ona - Lucia. Bola to naša teta, ktorá zomrela veľmi mladá.
Táto naša teta Lucia, mala svoju obľúbenú hračku. Bol to taký šašo, čo vyskočil zo škatule a nahlas sa smial. Moja teta si to neuvedomovala, ale bola na ňom závislá. Keď si to uvedomili aj jej rodičia, túto hračku zabalili do škatule so starými vecami a poslali k babke.
Lucia si to však všimla a chcela ho naspäť. Ale rodičia jej ho za nič na svete nechceli vrátiť. Lucia si začala namýšľať, že je ona ten klaun a začala skákať a smiať sa ako bez rozumu. Jej rodičia sa o ňu začali obávať, a tak ju chceli dať do ústavu. Ona však bola proti tomu a pokúsila sa o samovraždu. Tento pokus sa jej nanešťastie podaril a ona prišla o život.
Keď som dorozprávala, sestra už spala. Ja som zaspala tiež, ale o chvíľu ma sestra zobudila, pretože sa jej sníval hrozný sen. Hovorila, že sa jej snívalo o šašovi, ktorý sa smeje a vyskakuje zo škatule. Bol to taký obrovský šašo a veľmi sa ho bála. Povedala som jej, aby sa nebála a išla som s ňou hore na povalu ukázať jej, že šašo je tam v škatuli, v ktorej prišiel k babke.
No keď sme vyliezli na povalu, klaun tam nebol. Sestra sa začala triasť a plakať. Upokojovala som ju, že ho babička už dávno vyhodila, pretože sa bála, aby sa to už nikdy viac nezopakovalo. Lucka sa upokojila a zišli sme dolu.
Ona zaspala, ale ja som ešte išla za babkou spýtať sa jej, či s tým šašom niečo urobila. Prekvapená babka mi povedala, že nie.
Keď som sa vrátila do izby, uvidela som sestru ako sedí na posteli a hrá sa s tým šašom. Zvreskla som od ľaku, vytrhla som jej ho z rúk a odhodila do kúta. Poriadne som ňou zatriasla. Ona sa prebrala a skríkla. Nechcela mi veriť, tvrdila, že by sa tej hračky od strachu nikdy nedotkla. Ja som na ňu pozerala ako na prízrak. Šašo však zmizol. Veľmi sme sa báli. Mysleli sme si, že sa so sestrou prišla teta rozlúčiť.
Nejako sme zaspali, ale ráno, keď sme sa zobudili, utekali sme to všetko povedať babičke a ona povedala, že práve včera bolo výročie od Luciinej smrti.
Už nikdy.... NIKDY!... sa nebudem večer rozprávať o mŕtvych ľuďoch!!
Keď sme konečne dorazili, babička nás vítala s otvorenou náručou. Veľmi sme sa so sestrou tešili. Babička napiekla koláčiky a večer sme si sadli k televízii. Spomínali sme na zosnulých členov našej rodiny, ale aj na tých, ktorí sú ešte medzi nami, ale sme ich už dlho nevideli.
My so sestrou sme si museli už ísť ľahnúť spať. Keďže sme nemohli zaspať, rozprávala som sestre jeden príbeh o našej už bohužiaľ zosnulej príbuznej, ktorú sestra nepoznala. Sestru to zaujímalo, pretože sa volala rovnako ako ona - Lucia. Bola to naša teta, ktorá zomrela veľmi mladá.
Táto naša teta Lucia, mala svoju obľúbenú hračku. Bol to taký šašo, čo vyskočil zo škatule a nahlas sa smial. Moja teta si to neuvedomovala, ale bola na ňom závislá. Keď si to uvedomili aj jej rodičia, túto hračku zabalili do škatule so starými vecami a poslali k babke.
Lucia si to však všimla a chcela ho naspäť. Ale rodičia jej ho za nič na svete nechceli vrátiť. Lucia si začala namýšľať, že je ona ten klaun a začala skákať a smiať sa ako bez rozumu. Jej rodičia sa o ňu začali obávať, a tak ju chceli dať do ústavu. Ona však bola proti tomu a pokúsila sa o samovraždu. Tento pokus sa jej nanešťastie podaril a ona prišla o život.
Keď som dorozprávala, sestra už spala. Ja som zaspala tiež, ale o chvíľu ma sestra zobudila, pretože sa jej sníval hrozný sen. Hovorila, že sa jej snívalo o šašovi, ktorý sa smeje a vyskakuje zo škatule. Bol to taký obrovský šašo a veľmi sa ho bála. Povedala som jej, aby sa nebála a išla som s ňou hore na povalu ukázať jej, že šašo je tam v škatuli, v ktorej prišiel k babke.
No keď sme vyliezli na povalu, klaun tam nebol. Sestra sa začala triasť a plakať. Upokojovala som ju, že ho babička už dávno vyhodila, pretože sa bála, aby sa to už nikdy viac nezopakovalo. Lucka sa upokojila a zišli sme dolu.
Ona zaspala, ale ja som ešte išla za babkou spýtať sa jej, či s tým šašom niečo urobila. Prekvapená babka mi povedala, že nie.
Keď som sa vrátila do izby, uvidela som sestru ako sedí na posteli a hrá sa s tým šašom. Zvreskla som od ľaku, vytrhla som jej ho z rúk a odhodila do kúta. Poriadne som ňou zatriasla. Ona sa prebrala a skríkla. Nechcela mi veriť, tvrdila, že by sa tej hračky od strachu nikdy nedotkla. Ja som na ňu pozerala ako na prízrak. Šašo však zmizol. Veľmi sme sa báli. Mysleli sme si, že sa so sestrou prišla teta rozlúčiť.
Nejako sme zaspali, ale ráno, keď sme sa zobudili, utekali sme to všetko povedať babičke a ona povedala, že práve včera bolo výročie od Luciinej smrti.
Už nikdy.... NIKDY!... sa nebudem večer rozprávať o mŕtvych ľuďoch!!
Lia