Osa z Nemecka
Budík mi zazvonil o siedmej. Vyskočil som
z postele. Moja prvá cesta smerovala do kúpeľne. Umývam si ospalé oči,
prehrabávam svoje vlasy a tuho rozmýšľam nad nemčinou, ktorá dnes bude
veľmi horúca. Píšeme z nej písomnú prácu. Včera som sa síce učil, ale dnes
nemám z nej dobrý pocit. Človek nevie slovenčinu a už musí vedieť aj nemčinu.
Ani neviem ako, ale ocitol som sa
v triede. Všetci spolužiaci pozerali do učebníc. Bolo to ako v úle.
Bol som veľmi nervózny . ,,Och“, pomyslel som
si. Práve vkročila do triedy učiteľka. V rukách držala papiere. Všetko mi
bolo jasné. Všetko stíchlo.
Potil som sa ako pretekársky pes, preto som si
otvoril okno. Ovial ma príjemný chladivý vánok. ,,Bźźźźź”, otočím hlavou
a uhýbam sa zvuku. Už dávno musím premýšľať nad nemeckými slovami
a vôbec nemám čas sledovať, čo to okolo mňa lieta. Riadne ma to naštvalo,
keď mi to vletelo do ucha. Mrvil som sa, točil a bol som ešte nervóznejší.
Keby som sa priznal, nik by mi neuveril. ,,Vypadni ! “, šepkal som si
len tak pre seba a prst mi vbehol do ucha. Preletelo mi to krížom cez hlavu a
druhým uchom dnu. NO tomuto už naozaj nikto neuverí! Čo mám deravú hlavu?
Pomyslel som si. Á čudná drzá osa mi sadla na nos. ,,Oliver neodpisuj !” hrešila ma učiteľka. Vôbec nevedela, že zápasím
s tou hlúpou osou.
Keď mi už dochádzali nervy a chcel som sa
jej zbaviť, vtedy si sadla na papier a... pozrela sa na mňa, usmiala sa
a dala si ruky vbok. Zvedavo na ňu pozerám. Ona sa uklonila. ,,Ich bin
Julia”, povedala. ,,Čo?
Sníva sa mi ?“, pretriem si oči, otvorím ústa a pozerám. ,,Ja ti pomôžem!”,
zabzučala.
Začala prelietavať ponad slovenské slová,
zaletela mi k uchu a pošepkala mi do ucha nemecké slová. Občas som jej
nerozumel, ale ona bola taká usilovná, že mi všetko vyslabikovala. Písal som ako
žeravý, lebo som bol v mínuse, myslím časovom.
,,Dopísať “, ohlásila naša učiteľka. Ešte posledné slovo a mám
to! Super! Ona si sadla na moju desiatu a odpapala si kúsok z môjho
rožteka. Ani som neprotestoval. Veď mi
riadne pomohla. Dúfam, že dobre.
,,Hej,
ty pažravá, nechaj aj mne kúsok ,“ ozval som sa, keď som cez prestávku pocítil
hlad. Pozrela na mňa, vyplazila jazyk, ukázala dlhý nos a už jej nebolo.
Odletela. ,,Čo keď mi všetko poradila zle?“, prepadol ma strach. ,,Našla by sa v nej taká drzosť? Hm, to bude
riadna bomba!“ A tak mi nič iné nezostávalo, iba vyčkať na, dúfam dobrú známku.
Čuduj
sa svete! Bola to jednotka. Taká veľká a
usmiata ako tá osa.
Oliver Bilčík 9.B, 2006/2007